V ostatnom čase tlmočím takmer výlučne pre inštitúcie EÚ. Alebo, ako hovorím ja, v tlmočníckom raji. Nemusíte bojovať za pracovné podmienky, také základné veci, ako je funkčná tlmočnícka konzola na každého tlmočníka, alebo minimálne dvaja tlmočníci na kabínu, primerané prestávky a pracovný čas. Môžem sa sťažovať akurát na recyklovaný vzduch v kabínach, umelé svetlo a málo miesta na moje dlhé nohy. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že pracovné podmienky by sotva mohli byť lepšie. Vydobyli ich pre nás kolegovia pred nami, ktorí sa nebáli vysloviť svoje oprávnené požiadavky, pretože iba pri vhodných pracovných podmienkach dokáže človek podať kvalitný výkon. Dnes si už iba s nostalgiou spomínam na časy na slovenskom trhu, keď sme tlmočievali v kobkách bez priameho kontaktu s rokovacou miestnosťou, počas prestávok sme z kabíny vybiehali tlmočiť tlačovky, či iné rozhovory, niekedy k nám zaviali cez ventiláciu pachy z kuchyne, delili sme sa o jednu konzolu a jednu hlasitosť, alebo sme od účastníkov boli oddelení iba „protitankovým“ stolným krytom z plexiskla a kobercom obitých stien. Nuž a nedávno som si vyskúšala „skutočné“ tlmočenie, ďaleko na východ od bohatej Únie, či „rozmaznanej“ Bratislavy. Hneď ako som vošla do „kabíny“, vedela som, že budem čeliť veľkej dileme. Tlmočnícka miestnosť bola zrejme myslená pre dva tímy, alebo skôr dvoch ľudí, z ktorých každý by pracoval do iného jazyka; priestoru pre štyroch tam určite nebolo, no dve pracovné miesta delila na stole drevená priečka. Zrejme architekt vychádzal z toho, že to bude postačujúca zvuková izolácia a naozaj si nevedel predstaviť, že by na simultánne tlmočenie bolo treba dvoch ľudí. Ďalšou „zaujímavosťou“ bola „konzola“, teda skôr to bol mixážny pult pre diskdžokeja, kde sme s kolegyňou mali nastavenú spoločnú hlasitosť do slúchadiel a museli sme si presne zapamätať, ktorou páčkou treba pohýbať, aby sa zvuk zmenil. Našťastie sa nám technika podarilo presvedčiť, že potrebujeme každá svoj zvuk. (Nechcem vedieť, čo si o dvoch bratislavských „primadonách“ pomyslel, ale zvuk nám rozdelil.) Mikrofón sme mohli zapnúť a vypnúť samé, čo považujem v tejto situácii za veľký výdobytok, aj keď „kašlátko“ by sme hľadali márne. Technik ešte čosi mrmlal o nejakej akcii, kde bolo vedľa seba šesť ľudí a fungovali, a ja som radšej nepreverovala, či robili naozaj každý iný jazyk. Kolegyňa iba skonštatovala, že sme rozmaznané a ja som radšej bola ticho, lebo neviem, či je to naozaj rozmaznanosť, ak človek chce mať pracovné podmienky primerané svojej práci. Mám byť ticho a pokorne znášať všetko, byť  rada, že mám prácu, alebo mám bojovať za všetkých kolegov a presadzovať to, čo je na západ od našej krajinky úplnou samozrejmosťou? Naozaj sa musím znížiť na úroveň sluhu voči feudálnemu pánovi klientovi? Môže toto profesionálna asociácia zmeniť v situácii, keď ste pre klienta nezaujímavý, lebo žiadate dvoch ľudí do kabíny? Môže toto profesionálna asociácia zmeniť, ak sú kolegovia ochotní pracovať v kabíne sami, len aby dostali prácu? Pomôže osveta zmeniť ich postoj, ak majú možno 10 konferenčných dní   do roka? Môžem ja, ako „rozmaznaná“ tlmočníčka „prednášať“ tým menej „zazobaným“, že majú dodržiavať určité pravidlá? V čase, keď sa tlmočníkmi pohŕda, lebo predsa „každý ovláda angličtinu“ a práce je teda málo a menej? Ako presvedčím klienta, že dvaja tlmočníci v kabíne sú aj pre jeho dobro? Kolegov by som snáď ešte presvedčila, že ak budú trvať na tom, že v kabíne treba dvoch, tak si zarobia viacerí. Naozaj by som chcela, aby naša asociácia presadzovala štandardy, vzdelávala kolegov a klientov. Ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že som ten sýty, ktorému hladní neveria. Že ľudia už boj za lepšie pracovné podmienky vzdali a akceptujú čokoľvek. Ak chceme, aby nás klienti brali vážne, musíme sa v prvom rade brať vážne my sami. Žiadať dvoch tlmočníkov do kabíny s dvomi funkčnými konzolami podľa mňa nie je prehnané.   Mária Mlynarčíková


 

Komentáre k blogu

  • Yveta šsechnyova · 23. 05. 2012 o 06:42
    Je to absolútna výzva do našich radov. Áno musíme si vážiť seba a svoju prácu a musíme navzájom na seba posobiť. Isteže musíme neustále presviedčat objednávateľa o tom čo je v našej práci normálne - veď pri chirurgovi nikto nepochybuje, že potrebuje skalpel. Ale tú osvetu musíme zacielit na kolegov,ktorí sú ochotní ísť do kabíny po jednom. Je to beh na dlhú trať a možno sa to podarí až generácii po nás, ale nechcem byť úplne pesimistická, lebo už teraz sú malé lastovičky naznačujúce mierne zlepšenie.
  • zuzana kovacova · 17. 05. 2012 o 15:06
    Plne suhlasim, a zaroven ako tlmocnik, ktory do Bruselu nechodi dodavam, ze je to sice na Slovensku tazke, ale nie nemozne, za predpokladu, ze si dokazeme(presne ako hovoris, Maji) vazit sami seba.