Chcete podpichnúť tlmočníka? Nazvite ho prekladateľom. Ako správny profesionál síce nepohne ani brvou, ale v kútiku duše si povzdychne, že on predsa neťuká do klávesnice a nemá po ruke slovník, aby si pozrel neznáme slovíčko.
Prekladateľ naozaj nerovná sa tlmočník. Zjednodušene by sa dalo povedať, že prekladatelia pracujú rukami a tlmočníci ústami. Hoci jedni aj druhí by mali používať najmä hlavu. Prekladateľ je ten, ktorý sedí za počítačom a stopy jeho práce sú fyzicky hmatateľné – preložený dokument si môžete vytlačiť, zarámovať alebo hoci aj skartovať.
Prekladateľ má dnes nesmierne množstvo pomôcok – popri klasických slovníkoch je to internet, kde treba iba vedieť správne hľadať a nájdete všetko. No a v neposlednom rade sú tu takzvané prekladové pamäte – softvér, ktorý si ukladá každú jednu vetu, ktorá kedy bola preložená. Prekladateľ si teda nemusí prácne viesť zoznam terminológie, alebo v prípade opakujúceho sa textu všetko prekladať nanovo – pomôže mu výdobytok modernej techniky.
Povolanie prekladateľa patrí k najstarším na svete – veď odkedy človek začal písať, bolo potrebné tvorbu sprístupňovať aj ľuďom hovoriacim iným jazykom. No kým v minulosti prekladali možno mnísi v kláštoroch, v minulom storočí už prekladatelia mali aspoň písacie stroje. Ale najrýchlejšie sa predsa len pracuje na počítači.
Naproti tomu v práci tlmočníka – tiež povolanie ešte z čias stavby Babylonskej veže – technika až tak veľa nepriniesla – stále ešte môžete pozorovať tlmočníkov, ktorí svoju „prekladovú pamäť“ majú v hlave, maximálne si pomôžu zápisníkom, kam si píšu poznámky.
Samozrejme, dnes už máme simultánne tlmočenie – tu do hry vstupuje technika, no nie aby uľahčila prácu, iba aby skrátila čas potrebný na prenesenie významu z jedného jazyka do druhého. Simultánni tlmočníci to sú tí, ktorí sedia v odhlučnených kabínach (v ideálnom prípade) so slúchadlami na ušiach a do mikrofónu tlmočia zároveň s rečníkom.
Nie každý prekladateľ by si na takýto tlmočnícky „šport“ trúfol, a nie každý tlmočník chce sedieť v izolácii za počítačom a ťukať do klávesnice.
A že nie je prekladateľ ako tlmočník potvrdil aj Najvyšší súd USA. Japonský občan Kouichi Taniguchi sa v roku 2008 súdil s americkým hotelom, v ktorom utrpel zranenie. Spor však prehral a mal teda uhradiť aj trovy na „tlmočenie“. Milý hotel nelenil a zaslal Kouichimu účet na takmer 6000 dolárov. Ukázalo sa však, že väčšina dolárov išla na zaplatenie prekladov – napríklad lekárskych posudkov a iných dokumentov.
Kouichi sa proti tejto faktúre odvolal. Tvrdil, že preklad nerovná sa tlmočenie. Prvostupňový súd to síce zamietol, ale tento prípad šiel ďalej až na Najvyšší súd. Nuž, a keďže zákon „tlmočenie“ nedefinuje, museli si páni sudcovia pomôcť klasickým slovníkom. Zistili to, čo sme si my povedali už na začiatku – že tlmočenie je ústne podanie významu a to, že občas nejaký tlmočník v rámci súdneho konania urobí „preklad z listu“ neznamená, že je prekladateľ.
Kouichi teda náklady na preklad hradiť nemusel. A aspoň v Amerike by si už nemali mýliť tlmočenie a preklad, lebo to môže vyjsť pekne draho.

Zdroj: http://www.faegrebd.com/18407 Mária Mlynarčíková


 

Komentáre k blogu

  • Branislav Nema · 05. 09. 2016 o 14:56
    I want you to know
  • Andrea · 09. 09. 2014 o 09:14
    Všetci tlmočníci majú u mňa obrovský obdiv. Viem si predstaviť ako veľmi náročná je ich práca. Zapamätať si celé vety, správne ich v hlave preložiť a potom ešte zreprodukovať určite nie je taký ľahký oriešok. Ale zato majú zaujímavú, nestereotypnú prácu, vďaka ktorej môže veľa cestovať a objavovať nové kúty. http://www.lexika.sk/sluzby/tlmocenie.php